Biologická funkcia histamínu

Histamín - HIT

Nasledovný text je preložený z webu www.histaminovakasulka.com, kde nájdete aj mnoho iných zaujímavých informácií o histamínovej intolerancii.

 

Biologická funkcia histamínu je daná väzbou histamínu na jeho receptory, ktoré sú celkovo štyri a vyskytujú sa naprieč celým organizmom, tým pádom môže histamín v rôznych orgánoch vyvolávať rozdielnu odpoveď. Histamín sa viaže na svoje receptory H1R, H2R, H3R a H4R, ktoré sú umiestnené v cieľových bunkách v rôznych tkanivách, čím vyvoláva sťahy hladkého svalstva, vazodilatáciu, zvýšenie vasculárnej priepustnosti a sekréciu hlienu, tachykardiu, zmeny krvného tlaku a arytmiu, stimuluje sekréciu žalúdočných kyselín a poškodzuje nervové vlákna. Okrem toho, bol histamín známy tým, že zohráva rôzne úlohy pri neurotransmisii, imunomodulácii, krvotvorbe, hojení rán, v riadení nočného a denného rytmu. Je tiež spájaný s reguláciou bunkovej proliferácie a tvorbou nových ciev v nádoroch a črevných ischémiách.

Histamínové receptory patria do skupiny receptorov spriahnutých s G proteínmi, ale líšia sa v sekundárnom poslaní. Tieto receptory existujú v rovnováhe vo svojej inaktívnej a aktívnej forme. Histamín sa preferuje viazať na aktívnu formu a stabilizuj aktívny stav, čím posúva rovnováhu v prospech aktívnych receptorov. Antihistaminiká pôsobia ako nepriami agonisti – viažu sa preferenčne na neaktívne receptory a stimulujú tak presun rovnováhy k inaktívnemu stavu. Všetky štyri receptory sú exprimované konštitutívne (teda stálo).

 

H1

Je receptor, ktorý je považovaný za veľmi dôležitý v regulácii „vnútorných hodín“ a je tiež terčom mnohých liečiv a drog. H1R sa nachádza hojne v mozgu a pokiaľ tu reaguje s histamínom, je ovplyvnená chémia mozgu, čo spôsobuje nabudenie a zvýšenú pozornosť. Z rovnakého dôvodu niektoré minulosti používané aj súčasné antihistaminiká spôsobujú ospalosť . Vďaka produkcii oxidu dusnatého (známy ako silný vazodilátor) cez inosolitovú signálnu cestu pozorujeme známe účinky histamínu ako je vazodilatácia (rozšírenie ciev) a zvýšená priepustnosť ciev. Aktiváciou H1R su tiež stimulované zakončenia senzorických nervov, čo má za následok svrbenie slizníc a pokožky. Pokiaľ je H1R stimulovaný histamínom v iných častiach tela, objavuje sa koprivka, astma, „morská choroba“, a uvoľnenie hladkého svalstva s následnou konstrikciou ciev. V kardiovaskulárnej sústave vedie pôsobenie histamínu ku znižovaniu tlaku (znižuje periferálnu odolnosť). Nadmerná stimulácia vedie k rozvinutiu typických alergických prejavov ako je senná nádcha. H1R je doposiaľ veľakrát považovaný za hlavný receptor s úlohou alergickej a imunitnej odpovede.

 

H2

H2R receptory môžeme nájsť v črevnej mukóze, hladkej svalovine ciev, mozgu, adipocytoch a imunitných bunkách. H2R receptory na povrchu buniek v žalúdku hrajú rolu pri regulácii hladiny žalúdočných štiav. Histamín svojou väzbou na H2R podporuje sekréciu žalúdočnej kyseliny, čo pri nadmernej stimulácii môže viesť až ku gastroenteritíde. Predpokladá sa, že by svojou schonosťou inhibovať prostaglandín E2 tiež mohol zohrávať úlohu pri žalúdočnej hybnosti a sekrécii bikarbonátou. Ďalej nachádzame tento typ receptorov v srdci, kde má negatívne ionotropné a chronotropné účinky. Vo väčších koncentráciách bol tiež nájdený v maternici a v bunkách hladkej svaloviny. Tu spôsobuje histamín uvoľnenie hladkého svalstva. H2R je tiež v neutrofiloch (biele krvinky) a histamín tak môže regulovať produkciu protilátok a cytokínov. Špecificky Th2 bunky. ktoré sú zapojené do alergickej odpovedi majú vyššiu expresiu H2R . Tento receptor je pravdepodobne zapojený do bunkovej proliferácie, predovšetkým  rakovinových buniek.

 

H3

H3R sú predovšetkým rozmiestnené v nervovom systéme. Najviac sú rozšírené v tzv. histaminergných neurónoch, ale nájdeme ich aj v eozinofiloch, dendritických bunkách a monocytoch. Tieto receptory majú za úlohu regulovať vlastné histamíny v tele, inhibíciou jeho ďalšej syntézy. Čím viac je naviazaného histamínu na H3R, tým nižšia by mala byť vlastná produkcia histamínu v tele. Väzbou histamínu na H3R receptory je tiež kontrolované uvoľňovanie neurotransmiterov ako je dopamin, serotoním, noradrenalín, gamma-aminomaslová kyselina, či acetylcholín. H3R receptoy boli skúmané v súvislosti s ich vplyvom na spánok, obezitu a poznávaciu funkciu. Zatiaľ len n myších štúdiách bolo zistené, že podávanie agonistov H3R viedlo ku zníženiu obezity, obmedzeniu chuti k jedlu. V iných štúdiách viedlo podávanie agonistov H3R vyvolanie nespavosti a uvažuje sa o jeho možnom využití v liečbe narkolepsie. Predpokladá sa, že práve tento receptor hrá rolu pri regulácii bolesti, bolesti hlavy a dokonca astmy. Mimo iného dokážu  inverzní agonisti (rovnaký princíp ako antihistaminká) regulovať uvoľňovanie acetylholínu. čo by mohlo mať vplyv na liečbu/rozvoj Alzheimerovej choroby.

 

H4

Najneskôr objavený receptor reguluje množstvo bielych krviniek uvoľňované z kostnej drene. Pravdepodobne sa podieľa tiež na riadení žírnych buniek. Nájdeme ich predovšetkým v tenkom čreve, slezine, hrubom čreve, kostnej dreni, bazofiloch, T-bunkách a žírnych bunkách. H4R má zrejme podstatnú úlohu pri rozvoji zápalov. Stimulácia týchto receptorov vedie ku chemotaxii eozinofilov a žírnych buniek k miestu zápalu (privolané biele krvinky v domnienke, že je tu nebezpečenstvo, spustia imunitnú odpoveď – zápal). Úloha prítomnosti receptorov na povrchu žírnych buniek však nie je ešte plne objasnená a reakcia sa líši druhom podnetu zápalu. Inverzní agonisti H4R sa ukázali byť veľmi dôležití v liečbe astmy a v liečbe prutitu (svrbenia).

Napriek tomu, že väzba a histamínové receptory môže veľmi rýchlo viesť k negatívnym účinkom a patologickým procesom. sú všetky receptory veľmi dôležité pre správnu funkciu organizmu. Rozvojom vedy a výskumných metód sa začali skúmať polymorfizmy v génoch pre tieto receptory a ich spojitosť s rôznymi ochoreniami. Napríklad genetické mutácie v receptore H1 sú spájané s Parkinsonovou chorobou, genetické variácie v H4R sú spájané s Alzheimerovou chorobou a H3R mutácie vedú k vzniku Shy-Dragerovému syndrómu (degeneratívne nervové ochorenie).

 

 

Použité zdroje:

Jones, Kearns (2011): Histamine:New Thoughts About a Familiar Mediator, Clin. Pharmacol. Ther. 89 (2)

Maintz, Novak (2007): Histamineand histamine intolerance.Am J Clin Nutr May 2007; 85 S1185-1196

Parsons, Ganellin (2006): Histamine and its receptors.Br J Pharmacol. Jan 2006;147 Suppl 1:S127-35.

 

Diskusia